I tak ma nebralo na spánok, Veronika ako stále, nastúpila a zalomila, paráda :) na mne ostalo držanie stráže nad vecami a babami. Z Košíc odrážame niečo po ôsmej hodine a do Remetských Hámrov (276 m.n.m.) pre rekonštrukčné práce na šiestich úsekoch od Ke, prichádzame po jedenástej hodine. Už to začína dobre :) Rituál nepustí v miestnom pohostinstve u Zverolova si dávame našu rannú kávu hoc mlaci na obed.
Pokavičkované a wôčky nám signalizovali pokračovanie za dobrodružstvom, bágle na chrbát a ide sa. Apropo ako vravíme, aký kraj taký mrav na margo cestovanie so psíkmi. Smerom na Rožňavu majú problém previesť dvoch psíkov a na Rusnaky sa im vodiči doslovne tešia.
Nabudení kávou trielime trasou ku Oku, prv ideme po asfaltke v nádeji, že nás značenie navedie na lesnú cestu, prd, cesta stále pokračuje po asfaltke.
Slnko, asfalt, dievčatá na vôcke, kopec áut, ktoré nás míňali smerom k Oku, nedivím sa, že vozítka využívajú, tri hodiny chôdze po výpeku je úmorné. Dosť, nem dobre sa ide pešky a možnosť stromotieňa pri teplote vzduchu 36 °C, rozhliadame sa vôkol či nám príroda ukáže cestičku lesnú tienistú :)
Po chvíľke sa otvorí náruč pralesa Vihorlatského, cestička romantiše pri zurčiacom chladivom potôčiku. Fantástiko, toť náš smer, kráčame starým chodníkom lemujúci vodnú tepnu a po dvoch hodinách motkania sa pralesom, kamzíkovo preskakujúc z jedného na druhý breh prichádzame na miesto, kde bez použitia mačety a dlhých nohavíc neprejdeme, Kukri ostala doma, od daného momentu ju nosím stále pri sebe :) Nemám chuť drať si nohy žihľavou, následne tri dni nespať od pálenia, zažiť raz stačí :) ni neviem koľko ráz, hold zvedavosť je silnejšia ako bolesť. Po blúdením ma horúčava tak dožrala pri poslednom preskakovaní toku sa vrhám a rochním sťa lesný tvor potočný.
Schladenie po výpeku nepopísateľne až bulvy sa pretáčajú...
Dvojhodinové lomozenie pralesom nás hodilo späť na rozhorúčenú, výpekovú platňu cestnú, ja nesťažovala sa slimačím tempom, jazykom po kolená pokračujeme výpekom aspoň potok je po blízku pre káčera, ten pocit, keď Slnko vyťahuje energiu až praská koža je na nezaplatenie :)
Morské oko patrí medzi najväčšie jazero Vihorlatských vrchov s hĺbkou 25,1 m a nadmorskou výškou 618 m., radí sa medzi tretie najväčšie prírodné jazerá po Popradskom plese a Veľkom Hincovom plese. Okolie krásne ukazuje dávnu vulkanickú činnosť, ktorá akomodovala krajinu, blizko info tabule je ľudskou rukou vytvorený obranný val, dľa všetkého ostatok osady z čias lovcov či iných obyvateľov hlbokej história od čias Slovenského mora - Marava neskôr Panonské jazero. Dych histórie je cítiť všade.
Včasne ráno v sobotu ak sa niekto vyberie SAD-kou z Košíc, príde do Remetských Hámrovov po jedenástej, peškuje na Morské oko a chce stihnúť posledný spoj o 16:45 je nereálne, dá sa, nevravím, že nie. No príde, očarí ho príroda urobí tri zábery, dá rýchle pifko, vypišá sa a utekačka na bus.
Jasne. že to stojí za to, druhý krát v takej horúčave jedine vozítkom.
V príjemnom prostredí obklopený milými ľuďmi sa nám nechce ani domov ísť, škoda že chata bola plne obsadená a nám neostáva nič iné ako odšľapať na Zemplínsku šíravu popri hlavnej ceste. Aspoň, že z prichádzajúcim večerom teplota klesla na 28°C. Idemo my prv na Remetské Hámre, možno sa niečo pošťastí a nájdeme ubytovanie, ni jedlo nemajú. Neva, veď pripravujeme sa na prechod Hrebeňovky a kondičku zbierať treba, hoc miestami ideme na doraz, ako dnes. Hladný si dávame chipsy a tyčinky, ktoré boli našou večerou a chmeľovú polievku. Nechcelo sa mi veľmo pokračovať ak iná možnosť nie je pozbierame sily a vyrážame, prespať na verande pohostinstva je síce zážitok, lež nie na dnes. Deduško krčmár nám povedal o skratke z Vyšných Rémetov do Poruby pod Vihorlatom, ktorá skráti cestu aspoň o tri kilometre. Klopitáme pri ceste, ktorou miestni na svojich záprahoch si frčia ako by sme ta ani neboli, extrém cestný :)
Vybrali sme sa skratkou cez Vyšné Rémety no istota je guľomet pre istotu sa pýtame miestnych, či nás táto cestička navedie správnym smerom. Vraj áno, ak sa nebojíme ísť v noci po lesnej cestičke?Nám to neprekáža, strach z nočných túr je pretkaný pôžitkom nočnej prírody, ktorá si rozprestrela prikrývku s hviezdnou vyšívkou lemujúcou mliečnu dráhu, čo budu ličity :) statív doma...V diaľke horizont ukazuje obrysy okolitých kopcov, skratka viedla starou betónovou cestou krížom cez pole a my si môžme pokojne vychutnávať psychohygienu. Až kým sa cesta nezvážila do malého údolia a nám inštinkt napovedal zrýchliť krok. Ocitli sme sa v zóne negatívnej energie až nás mrazilo telom a všetko znásobil pach smrti (rozkladajúce sa ostatky živej tkaniny) a čerašničkou bolo desivé prostredie doplnené lemujúcim čiernym lesom, odporúčam slabším povahám. Táto trasa je je na skratke z Vyšných Rémetov do Poruby v strede kde sa zvažuje terén. Niekto tam zanechal riadne desivú stopu, vnímame energiu i vizuálny vnem hoc to úspešne blokujeme i tak to vidíme. Miesto negatív sme prebili spevom a daný zážitok sme preberali až v Jovse. Úplne nás to tlačilo z daného miesta preč. Až na malú negatívu pokračujeme veselo ďalej a prichádzame do Jovsi.
Šťastie nám prialo a o pol hodinu pred záverečnou o 23:30 si objednávame pizzu a pifko, nemali problém nás pohostiť a s plným bruchom pokračujeme.
Skvelé posedenie, milá obsluha, ktorá nám povedala, že na Šíravu nám ostáva už len 8 kilometrov, paráda cca 1 1/2 hod. S tým rozdielom, že cestou nás míňali "rally piloti" a my sme sa museli neustále stiahnuť za krajnicu nech nás nenaberú na masku :) hoc vysvietený sťa vianočný stromček sme boli :) Príchod o 02:00 Kemeneckého času, večerné či lepšie nočné kúpanie sa vytratilo s únavou. Nevadí, nie sme tu posledný krát. Prvý podnik sadáme, máme dosť po 37 kilometroch, lesná cesta pretavý sa do energie a tancovali by sme na Širave, no cesta asfaltom nás rozobrala. Nám ostala únava a plynúci čas do odchodu autobusu do Košicoch o 04:44, krátime debatením, popijaním kávy a špinavého piva ( pivo s kofolou) do Košíc sme prišli o 07:30, parádne bolo :)