Regeneračný víkend volíme, cestu vlakom, utekačka v Spišskej Novej Vsi na bus smerom do Podhradia vnímam naoko pre smútok čo mi srdce zviera. Nad stratou milovanej osoby, ktorá cestu novú našla.
Už len spomienka,
Na ťažký deň, ktorý mnou zakmásal a mojej mamke šťastnú cestu do nového života dal.
Šťastím kráčaj novým životom,
Smútok ma objal v ten upršaný deň.
Spomienky ako som ju k životu prinavrátiť chcel, derú sa mi pod kožu,
Pokoj večného spánku v jej tvári iné mi vraví.
Nové miesto nová energia, čas a priestor prejsť a pokračovať . Mojim krédom „Non videri sed esse“ (Nie vzdať sa, ale byť) a to je postoj, ktorý zaujímam.
Pri výstupe z busu nás čaká majiteľ Penziónu Chalúpka v ktorom sme si dohodli ubytovanie, je na čase úsmev v tvári rozžiariť . Odporúčam vrelo Chalúpku, nebudem tu robiť reklamu, no spokojnosť nado všetko a ten výhľad z terasy na Spišský hrad, jedna paráda.
Hoc počasie sa s nami riadne hralo, prší, sneží, 10 min. slnko a potom sneho-dážď, jedna katastrófen. Večer sa umúdrilo a tak sobotná trasa povedie smerom na hrad, veď nočná túra po okolí hradu je jemne zimomriva. Rýchlo cvakám z terasy vysvietený hradný komplex a teším sa ako malý, že ho nafotím z každej strany, jasan. Onok mi nepovedali, že po 22 hod. sa osvetlenie vypína a tak v polke kopčeka smerom na hrad zrazu tma, že áno, no keď už sme tu prejdeme sa apoň ku vstupnej veži.
Cestu si krátime rozpravou o povesti, ktorá vraví o zblúdilej duši Hedvige, ktorá svoju neter Barborku neochránila pred únosom na Ľubovniansky hrad, kde ju pánovi Spiša z najvyššieho brala pred nohy zhodil. Hedviga prišla o obe ruky a stráže o hlavy. Samotná Hedviga v trápení žila ešte 36 rokov až kým z hradieb skočila a tak svoj život nadobro ukončila. To koľko príbehov sa odohralo na hradnom kopci je určite viac, keďže samotná história siaha až ku neandertálcom, cez Keltov z kmeňa Kotínov, ktorý sa v druhom storočí rozhodli premiesiť na vedľajší kopček Dreveník dľa dreveného hradu, ktorý si tam vybudovali. Samotné hradisko bolo opustené 900 rokov, až kým v 12 str. sa Arpádovci rozhodli postaviť kruhovú obytnú a zároveň strážnu vežu. Bohatá lokalita na nálezy a históriu, ktorá sa dá rozpísať na niekoľko strán.
Po nočnom túlaní sa okolím prechádzame popod vstupnú vežu, brr, mráz po tele mi chodí, snehu vôkol jesto dosť no nie od neho, uši sa mi začínajú stáčať a energia negatívna ma poháňa preč z miesta. Pozreli sme sa na seba, keďže i Veronika cíti tieto vibrácie a tak sa nadýchneme a povieme si, možno nás sledovala Hedviga či vari na tomto mieste skočila?
Ideme ďalej nastavujem foťák a tu zrazu vlčiak zúrivý spoza hradnej brány zuby cerí, vysvetlil som mu svoj zámer a nechal nás na pár fotiek.Mám rád Spišské podhradie i keď nočné fotenie nevyšlo, zašli sme na 52jku do miestneho príjemného pohostinstva a naplánovali si zajtrajší deň.
Nedeľa, prší o 5 minút sneží, po 10 min. hmla, obliekame sa, sneží, vyzliekame sa, slnko, obliekame sa, sneží, to je riadna sranda :) Kašleme na to a ide sa, sneženie nám cestu krátilo no fotky aspoň nabrali na dramatičnosti. V lete si prejdeme kompletne celú lokalitu spolu i s Dreveníkom.
Energiu potrebnú v danom mieste som našiel.