Po Slovensku so psíkmi – Sitno a Svätý Anton

Autor: René Fabini | 16.3.2016 o 0:58 | (upravené 9.4.2016 o 11:02) Karma článku: 9,16 | Prečítané:  713x

Slovensko skrýva mnoho tajomstiev, Štiavnické vrchy majú Sitno či Slovenský čínsky múr i kolísku Slovanov. Rozhodli sme sa spoznať tento kraj, zbalili baby štvornohé a šli cestou necestou :)

Je piatok 14:40, Antolského času. Expediční tím Veronika, Ja, Freyka a Skadi z Košíc po 5 1/2 hodinovom nekonečno-končnom trmácaní dorazil do Svätého Antona (449 m.n.m.), pre miestnych Antol. Po troch prestupoch, šprinte dolu schodmi 300 metrov z vlakovej stanice Banskej Štiavnice (621 m.n.m.) na autobus do Antola.

Nastúpime do busu v ktorom si ani nesadáme, cestujeme iba 5 km, vedieť to skôr ideme pešky a vychutnáme si kraj :) Vystupujeme na námestíčku v Antole a prvé čo udrie do očí? Barokový kaštieľ, postavený na mieste bývalého hradu patriaci rodu Koháryovcov, pjekné architektonické dielo. Veroniku zaujal strom vedľa zámku, ktorý vyzeral ako prst nechtový. Trhalo ma nazrieť doň a nechať sa unášať históriou, hlad zvíťazil nad zvedavosťou. Prioritou je ubytovanie a jedlo, teda smer Ranč Nádeje.

Už po vstupe nás privítalo príjemné prostredie a čo je naj, milý ľudia, to vás zahreje pri srdci.  V kľude pojeme, dáme si kávu, vychutnáme výhľad na Antol, ktorý je úchvatný, z terasy pozorujeme jazdeckú školu, neďaleko nás sú stajne kde sa premieľajú jazdci. Pulzuje to pokojným, útulným dojmom, ktorý dotvára interiér ladený miestnou ľudovou kultúrou. Síce niektoré doplnky pripomínajú Toskánsku vinicu.  Jedným slovom uchvatne miesto, fakt, treba zažiť :). Nerušene si sedíme na terase pod mohutným orechom, vychutnávame palacinky plnené tvarohom a džemom, kuchyňa? Perfettamente! Pojedli sme, dobre pojedli a už nám nič nebráni spoznať Antol v plnej kráse. 

Kráčame si ku zámockému parku, no ešte pred vstupom ma zaujala kompozícia. Pohľad zo vstupnej brány kaštieľa na nádvorie, tam sa herci z ochotníckeho divadla Paradajz Pikčr, pripravovali na večerné vystúpenie. Neskôr počas prestávky ich stretávame v Zámockej vieche. Jedným z hercov bol Samuel Spišák z Paneláku, naše psy sa medzi sebou naťahovali sťa baby na trhu :).

V Zámockej vieche, spoznávame úžasných ľudí. Pokračujeme ďalej náučným chodníkom cez barokový park s jazierkami, vodopádmi, drevenými mostíkmi s kaplnkou zasvätenou Sv. Hubertovi. Nesúc sa krásou prírody vidíme už len torzo mamutej Sekvoje, ktorá sa dožila iba 115 rokov. 

Opúšťame lesopark a mierime v k obrannej bašte, v časoch svojej slávi chránila miestnych pred vpádom Turkov, neskôr zastávala úlohu zvonice a dnes je chátrajúca ruina z časti hradená starou farou určenou na predaj. Trasa prechádza popri kaplnke Panny Márie až ku kostolíku, ktorý po osemnástej bol zatvorený. Babky sediace pred ním s úsmevom vravia, skôr sme mali prísť a tak nás aspoň zoznámili s kostolníkom. Ten nás pozval na nedeľnú omšu a časť cesty nám robil sprievodcu. Pri našich cestách stretávame rôznorodých ľudí, no ich skladba slov je podobná, ekonomická situácia a nulová možnosť presadiť sa v rodnom kraji. Nebudem to rozvádzať, môj report nie je politický orientovaný. 

Večer po prechádzke trávime príjemnou rozpravou na terase ranča pod mohutným orechom opájajúc sa pohárom červeného moku. Slnko pomaly sadlo za hory a precitla noc v plnej kráse hviezd, ktorú dopĺňali svetielka lemujúce starý tajomný orech. Vinný mok únavu na ramená prinieslo,  najvyšší čas zaliezť do izby, nech ráno čerstvý poznávame Sitno.

Sobota prvý August rok 15, slnko poláskalo Štiavnické hory. Ranný rituál nákup, debatenie s miestnymi v potravinách, budenie Veroniky, raňajky a môžeme vyraziť na celodennú túru. 

Trasa vedie značkou zelenou, pokojným tempom prechádzame poľnou cestou lemovanou lesným blatným pásmom až do dedinky Ilija (550 m.n.m.), kávy čas nám odbil, kávy dnes ráno nieto v dedinke otvárajú miestne pohostinstvá až po trinástej hodine, sakriš.  Pokračujeme bez kávy v počasí od ktorého sme si prišli oddýchnuť (Oskar pražil ako najatý). Miestni nám vraveli, že doposiaľ ich slnečné počasie obchádzalo, našim príchodom sa všetko zmenilo a ich vytúžene letné horúčavy sú tu. Fajne, ak si kvôli rannej sviežosti oblečiem zimušnú bundu a o dve hodiny na to je 35C :)

Cestou hore zelenou trasou ku Sitnu sa ocitáme na rázcestí bez značenia v polome :) Hold, počas stúpania sme spomenuli prechod zo Štósu do Medzeva, kde sme sa ocitli v polome bez akéhokoľvek značenia, ináč povedané (v úplne neznačenej lesnej vyrúbanej popadanej riti :)), nič iba zrúbané stromy kam len oko dovidí bez známky chodníka. Vtedy sme si sadli, dali si keksík, cigošku a cesta sa nám sama odkryla. Sila našej mysle, nás miestami milo/nemilo orientačne preskúša. Však iba kultúrne sa chceme prejsť po značenej trase na Sitno, no nedá sa, polom, bez značenia, cestičky lesnícke neznačené nás stále zavedú ku rúbanisku. My proste nemôžeme ísť turistickou trasou, nakoľko stále krížom hory prechádzame a šiesty zmysel takto pilujeme i pred nami žmurká žltá trasa! A zelená, jesto kde? Veď žltá dľa ukazovateľa vedie ku Počúvadlám a my ideme na Sitno (1009 m.n.m.), poďme krížom hore najbližšou cestou, jasne, ďalší polom, aaa. Späť dole na začiatok v duchu si vravíme ako dobre by bolo stretnúť nejakých to ľudí a tu zrazu cyklisti prefrčali neďaleko od nás, Murphy! Nepočuli naše slová, márna lásky snaha :) Okej, nestrácame hlavu v danej chvíli si srandu robíme, keksík, pohoda na lúke s výhľadom na Banskú Štiavnicu v lone krásnej prírody sme nechtiac vystrašili srnku.

 Po krátkej chvíli pokračujeme dľa intuície hore briežkom. Sitno je logicky hore ak cestou natrafíme na staré lávové kamene, ideme správnym smerom, tak bolo, po necelých 20 minútach sa vynárame z lesa pri prístrešku vzdialeného 10 min. od Sitnianskeho hradu. Parada, treba počúva vnútorný hlas. A tých cyklistov, ktorých sme nestihli stretávame presne tam. Rodinka dovolenkujúca na Počúvadlách z Brezna, zisťujeme po krátkej rozprave, že svet i Slovensko sú malé nakoľko máme spoločných priateľov. Cyklorodinka v zložení rodičia a dve ratolesti tiež blúdila po “skvelo značenej trase” aj keby sme ich dobehli, nepomohli by nám sa zorientovať.

Jes, po troch hodinách putovania prichádzame k ruinám hradu Sitno (850 m.n.m.) už priam cítim tú energiu minulú, patril k systému opevnení Obrieho valu. Predpokladá sa, že ho Slovania obsadili v 6 storočí, a hradisko vybudovali Kvádi začiatkom n.l., samotný hrad mal vojenský význam pri obrane banských miest až do roku 1703, keď sa hradu zmocnil Rakoczi II a ten ho po opustení v roku 1710 úplne zničil, bodaj ho. Som na mieste, ktoré je opradené  povesťami o Sitnianskych rytieroch a skrytých pokladoch, vraj tu v noci straší? To zistím, keďže sa tohto roku chystám na nočné fotenie. Energia tohto miesta na mňa pôsobí upokojujúco a zároveň vo mne prebúdza zvedavosť dávnych čias. Skúmam zvyšky hradiska, ktoré pri budovaní vyžadovali presnú logistiku zásobovania, obdivujem priestor a samotnú monumentálnosť stavby, ktorú vidím v mysli. Ostatky energie ľudí pôsobiacich na stavbe či žijúcich v hrade vnímam príjemne až sa mi nechce odísť, nepociťujem hlad, smäd či únavu. Opantala ma zvedavá predstavivosť. 

Samotný Val je impozantné dielo, ak tu prídete, skúste si predstaviť tu mohutnosť a hlavne presnosť a logistiku pri realizácii stavebnej činnosti. Podľa doposiaľ zistených informácií Obrí val ( Fossa giganteum) začínajúceho pri Varíne (Varinfjord) a siahajúceho až za rieku Ipeľ, bol postavený pred 7-tiskami rokov a je starší ako Hadrianov val v Anglicku. Zmienky sa opierajú o spevy Eddy konkrétne pieseň Vaftrudnim. Samotný názov Sitno sa archaicky prekladá ako Peklo, no taktiež môže byť odvodený od čeľade tráv rastúcich v močariskách ( Močarina – diabolské územie či priam brána do zradného podsvetia abo do Pekla = Agartha? ). 

Popri ostatkoch Valu sa presúvame na rozhľadňu z 18 str., ktorá ako taká bola prvou svojho druhu v Európe, história ju spomína už v roku 1727 keď na podnet Koháryho sa postavila. Neďaleko nej je zrekonštruovaná chata Sitno, kde Vás pohostia fajným gulášikom, kofolou prípadne pivkom. Výhľad ktorý nám pripravila príroda je úchvatný, nechávam sa unášať predstavou pretvárania terénu do dnešnej podoby, ktorého minulé deje zanechali geologické stopy na Štiavnických vrchoch.

No je tu statočne veľa ôs, podotýkam, poberáme sa ďalej smerom na andezitové skaly, ktoré sú tiež súčasťou valu a ponúkajú výhľad na okolie. Andezitové balvany vzbudzujú rešpekt a to celé dielo je starovulkán o rozlohe 2200 km2, ktorý patril medzi najväčšie sopky v Európe s kráterom o priemere 22 km a výške 4km z ktorého vznikli malé vulkány ako Sitno 1009 m.n.m., veľkolepé dielo. Už len predstava, ako samotný vulkán formoval kraj pred 12 mil. rokov či pracanti spred 7000 rokov postavili obranný Val k Saagu o dĺžke cez 200 km, ktorý ospevovali v severských mytologických a hrdinských piesňach Eddy, mi v mysli zanechal silný zážitok. Pomaly schádzame po drevených schodoch pomedzi andezitové skaly a tu si človek uvedomuje monumentálnosť stavby a práce na nej odvedenej, dielo dýchajúce minulosťou a históriou Slovanov o ktorej málo kto vie. 

Zanechávam otvorenú zvedavosť, nie som jediný koho priťahuje Sitno. Pokračujeme ďalej na Tatarsku lúku z ktorej si fotím Sitno, i tak najlepšie by ho bolo vidieť na jeseň. 

Okoloidúca partia ma zazrela a poprosili ma či ich odfotím sťa Japonec ich fotím na foťák, tablet a mobilné telefóny. Ešte pár svojek s Veronikou na Tatarskej lúke a ide sa lesnou cestou na Počúvadla. Pred nami na prekvapenie sa rozprestrelo krásne jazero. Pulzujúci život letoviska nás priam vábi sa osviežiť v jazere, už len nájsť fliečok prezliekaci, ktorý má tvar špirály plastovej. Klobúk dole, šikovná vychytávka, mňo, idem si zaplávať, opá, dno mi nastražilo ostré kamene, teplota príjemne ľadová. Okolo mňa ľadové medvede na kryhe si plavú, tak sa pridám k nim aspoň sa príjemne osviežim. Veronikin stret s vodou trval 5 sekúnd a hneď utekačka na breh, ľadová medvedica z nej nebude :) Osvieženie po túre ako má byť. Už sa len dobre najesť a pekný deň za nami. 

Možností je dostatok, prv vchádzame do reštauračného bufetu, kde sa postavíš do radu zvlášť na jedlo a zvlášť na nápoje, celé zle. Ideme inam v hľadaní sa opäť nechávame zlákať vábnou reklamou, no opak je pravdou, podnik menom Konvalinka má ceny Tatranské a výber jedál nie vera lákavý o prostredí pomlčím. Cestou ku Konvalinke zvädnutej sme zahliadli pútač na Kolibu Veroniku, tam sme mali ísť, nie, my tatarkovia hore dole blúdime po Počúvadlách. Nakoniec hlad a smäd nás zaviedol na to správne miesto do malebnej Koliby Veronika, umiestnenej na kraji lesa iba pár metrov od jazera s architektúrou v ktorej dominantou sú stromy. Jedlo božské varené s láskou, obsluha príjemná. Nepohrdol som zemiakovými guľkami, mäsom plnenými a Veronika gulášom Segedínskym, ochutnať treba. 

Spokojne napapkaní  sa po rovinke žltou značkou lemovanou presúvame do obce Ilija. Kávu sme ráno nemali, tak aspoň pivko po túre si dáme a rumik v malebnej krčmičke, kto do nej vojde von vypadne :) Iba jedno pifko a rumcajz, rum nemali tak volíme tatranský čaj – nikdy viac zauzlil mi jazyk a Veronika sa stala mojou hovorkyňou. Prisadol si k nám majiteľ krčmičky, milí to človek. Dnes im vyhrávala živá kapela a uvoľnená to atmosféra sa niesla, medzi rečou Veronika spomenula, že rada spieva ( mimochodom to spomenul  René). Čas nenechal na seba čakať a po chvíli svoj krásny hlas predviedla v troch skladbách, zožala ohromný potlesk, krásny to hlas má to vera hej.

Pomaly sa lúčime i noc odsýpa a nám gravitáciu presýpa. Cestou si rozprávame o dnešnom dni bavíme sa veselo a tu zlom, window sťa hrom, na konci dedinky Ilija, sme museli prejsť cez zónu pod Sitnom. V ten moment triezvosť mysle precitla. Vysvetliť nevieme tú náhlu zmenu emócii, ktorá našu myseľ opantala, chvíľu na to, ako prišlo, tak odišlo. Pravdou je, že na našich cestách zažívame miestami podivné javy a tento patrí k nim.  Neradi naň spomíname a preto iba okrajovo.

Nadišla nedeľa deň relaxu oddychu a vychutnávania si posledných chvíľ v Štiavnických vrchoch. Dnes nás čaká pešia túra do Banskej Štiavnice na vlak smerujúci cez . 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Učiteľ, ktorý sa rád hral. Ako sa Milan Reindl stal dizajnérom Lego Technic

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.

SVET

Výbuchy pri štadióne v Istanbule zabili najmenej 13 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.


Už ste čítali?